Máme 

sPrávne

riešenia

Keďže sa zmluvné strany nachádzali v rovnakom členskom štáte, jediným medzinárodným prvkom v prípade bola dohoda o príslušnosti českého súdu. Najvyšší súd ČR preto predložil otázku SDEÚ, či takáto dohoda spĺňa kritériá medzinárodného prvku podľa nariadenia Brusel I bis, ktoré upravuje voľbu súdu v rámci EÚ.

Nariadenie Brusel I bis upravuje voľbu súdu v čl. 25-26, pričom stanovuje, že takto dohodnutá súdna príslušnosť je výlučná, ak sa strany nedohodnú inak. Na rozdiel od iných medzinárodných dohovorov, ako je Haagsky dohovor o dohodách o voľbe súdu, nariadenie Brusel I bis priamo nedefinuje pojem „medzinárodný prvok“. SDEÚ v minulosti rozhodol, že tento prvok môže existovať aj v prípadoch, keď sú strany z rovnakého štátu, ak sa rozhodujúce skutočnosti vzťahujú na zahraničie. V tomto prípade SDEÚ potvrdil, že samotná dohoda o príslušnosti súdu iného členského štátu stačí na splnenie podmienky medzinárodného prvku.

Súdny dvor Európskej únie ďalej odmietol výklad svojej predchádzajúcej judikatúry, ako ju navrhol generálny advokát. Naopak, možno predpokladať, že podľa Súdneho dvora existuje medzinárodný prvok aj vtedy, ak vyvstala otázka medzinárodnej príslušnosti, resp. o jeho existencii „svedčí už samotná existencia dohody o príslušnosti súdov iného členského štátu, než v ktorom sú usadené zmluvné strany.“

Na základe vyššie uvedenej argumentácie tak Súdny dvor dospel k záveru o existencii relevantného medzinárodného prvku aj v prípade, že si zmluvné strany usadené v tom istom členskom štáte dohodnú, že vo sporoch zo zmluvy, ktorú medzi sebou uzavreli, majú príslušnosť súdy iného členského štátu.

Rozsudok zdôrazňuje dôležitosť právnej istoty a predvídateľnosti pre zmluvné strany. Podľa SDEÚ by bolo náročné zabezpečiť tieto princípy, ak by bolo potrebné skúmať ďalšie faktory okrem vôle strán. Rozhodnutie tiež zohľadňuje rozdiel medzi nariadením Brusel I bis a Haagskym dohovorom, pričom zdôrazňuje, že absencia podobného obmedzenia v nariadení Brusel I bis je zámerom európskeho normotvorcu.Dopady rozhodnutia sú významné pre právnu prax, pretože umožňujú stranám zvoliť si príslušnosť súdov iného členského štátu aj v čisto vnútroštátnych prípadoch. Tento vývoj môže viesť k nárastu podobných dohôd a k posilneniu litigačných centier v členských štátoch EÚ, kde by sa mohli chcieť súdiť slovenské subjekty.

Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, posúdil námietky obžalovaného týkajúce sa nesúladu trestného ustanovenia s právom neobviňovať sa samého a s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Podstatou sporu je, či súčasná právna úprava, ktorá považuje odmietnutie poskytnutia vzorky dychu alebo krvi za dôkaz trestného činu, neodporuje zásadám ochrany práv obvineného.

Aktuálne znenie § 289 ods. 2 Trestného zákona:

„Rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto sa pri výkone zamestnania alebo inej činnosti uvedenej v odseku 1odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou alebo orientačným testovacím prístrojom, alebo sa odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu, či nie je ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie.“

V rámci podania návrhu na Ústavný súd SR Krajský súd v Bratislave formuloval argumentáciu zameranú predovšetkým na dve hlavné zásady trestného práva: zásadu zákazu donucovania k sebaobviňovaniu a zásadu prezumpcie neviny. Navrhovateľ vychádzal z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej je zásada nemo tenetur se ipsum accusare (zákaz donucovania k sebaobviňovaniu) imanentnou súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj z ústavnej zásady prezumpcie neviny.

Kľúčovým bodom sporu bola povinnosť obvineného poskytnúť vzorky dychu alebo krvi na zistenie prítomnosti alkoholu či inej návykovej látky v tele, čo navrhovateľ považoval za potenciálne porušenie uvedených zásad. Podľa Krajského súdu v Bratislave, ak zákon automaticky spája odmietnutie poskytnutia takýchto vzoriek s vznikom trestnej zodpovednosti, vyvstáva otázka, či takéto ustanovenie neodporuje právu na odmietnutie poskytnutia dôkazného materiálu o vlastnej vine.

Ďalej argumentoval, že účelom skutkovej podstaty trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky nebolo chrániť autoritu policajného zboru, ale zlepšovať disciplínu vodičov a zabezpečovať prevenciu ohrozenia života a zdravia účastníkov cestnej premávky. Napriek tomu spôsob, akým bolo ustanovenie formulované, podľa navrhovateľa vedie k porušeniu zásad, ktoré sú základom spravodlivého trestného konania.

Táto argumentácia poukazuje na komplexný pohľad na problematiku, kde hlavným cieľom je nájsť rovnováhu medzi potrebou chrániť verejnú bezpečnosť a zároveň zachovať základné práva a slobody obvinených osôb. Krajský súd v Bratislave tak otvoril diskusiu o tom, ako by mal byť tento právny predpis interpretovaný alebo možno aj upravený, aby bol v plnom súlade s ústavnými princípmi a medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky v oblasti ochrany ľudských práv.

Ústavný súd konštatoval, že návrh splnil všetky formálne a obsahové náležitosti potrebné pre jeho prijatie na ďalšie konanie. Rozhodnutie o prijatí návrhu otvára cestu k podrobnejšiemu preskúmaniu, či dotknuté ustanovenie Trestného zákona je v súlade s ústavnými princípmi ochrany základných práv a slobôd.

Podľa českého § 2 autorského zákona (AZ), autorské dielo je definované ako jedinečný výsledok tvorivej činnosti autora, ktorý je vyjadrený v akejkoľvek objektívne vnímateľnej podobe. Ďalej, § 5 českého AZ stanovuje, že autorom môže byť len fyzická osoba, ktorá dielo vytvorila. Tieto definície položili základ pre právnu analýzu sporu.

Kľúčovým problémom v tomto prípade bolo určenie, či môže byť dielo vytvorené umelou inteligenciou považované za autorské dielo a či môže byť žalobca považovaný za jeho autora. Súd sa zaoberal tým, že umelá inteligencia sama o sebe nemôže byť autorom, pretože nesplňuje zákonné požiadavky na to, aby bola považovaná za autora, ktorým musí byť fyzická osoba.

Žalobca tvrdil, že je autorom diela, pretože obrázok vznikol na základe jeho konkrétneho zadania. Avšak, súd dospel k záveru, že žalobca nedokázal svoje autorstvo k dielu, keďže nepriniesol žiadne konkrétne dôkazy, len svoje osobné tvrdenie. 

Súd nakoniec rozhodol, že obrázok vytvorený umelou inteligenciou nemôže byť považovaný za autorské dielo podľa definície v § 2 českého AZ, pretože nejde o jedinečný výsledok tvorivej činnosti fyzickej osoby. Z tohto dôvodu bola žaloba v tomto prípade považovaná za nedôvodnú a bola zamietnutá.

Toto rozhodnutie má zásadný význam pre budúce prípady týkajúce sa autorského práva a umelej inteligencie. Poukazuje na potrebu presnejšie definovať, čo konštituuje „autorstvo“ v ére umelej inteligencie, a možno predznamenáva potrebu legislatívnych zmien alebo doplnení existujúcich zákonov o autorskom práve.

Rozsudok Mestského súdu v Prahe prispieva k rozprave o tom, ako autorské právo interaguje s novými technológiami, ako je umelá inteligencia. Zatiaľ čo technológia UI napreduje a stáva sa čoraz sofistikovanejšou, právne normy a interpretácie sa musia vyvíjať, aby adekvátne riešili nové výzvy a situácie. Tento prípad jasne ukazuje, že existujúce právne rámce možno budú potrebovať revíziu alebo rozšírenie, aby boli schopné efektívne riešiť otázky autorstva a autorských práv v digitálnej dobe. 

Rozhodnutie tiež zdôrazňuje význam dôkazov a zodpovednosti pri uplatňovaní autorských práv v kontexte diel vytvorených umelou inteligenciou. Akékoľvek budúce zákonné alebo súdne zmeny v tejto oblasti budú mať značný dopad na autorské právo, digitálny obsah a inovácie v oblasti umelej inteligencie.

Celé znenie rozsudku na stiahnutie tu.

Rozsudok sa týka sťažnosti maďarského občana, ktorý vzniesol námietku proti zverejneniu jeho osobných údajov, vrátane domácej adresy, na webovom portáli daňového úradu za neplnenie daňových povinností. Žalobca tvrdil, že takéto zverejnenie porušuje jeho právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa článku 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Kľúčové zistenia súdu

1. Neodôvodnené zverejnenie identifikačných údajov žalobcu: Súd konštatoval, že zverejnenie identifikačných údajov žalobcu, vrátane jeho domácej adresy, na webovej stránke daňového úradu bez jeho súhlasu predstavovalo neoprávnený zásah do jeho práva na súkromný život. Zdôraznil, že štát má širokú maržu uváženia pri zavádzaní mechanizmu na šírenie osobných údajov daňových dlžníkov, ktorí nesplnili svoje daňové povinnosti, avšak maďarský zákonodarca nedosiahol spravodlivú rovnováhu medzi verejnými a súkromnými záujmami.
2. Absencia individuálnej posudzovanej proporcionality: Súd poukázal na to, že daňový úrad nevykonal individuálne posúdenie proporcionality zverejnenia, ani nezhodnotil nutnosť zverejnenia domácej adresy žalobcu v snahe dosiahnuť odstrašujúci účinok. Tiež sa nezaoberal vplyvom zverejnenia na právo na súkromie, najmä vzhľadom na médium použité na šírenie (internet).
3. Nedostatočné zabezpečenie ochrany údajov: Súd zdôraznil, že legislatíva a prax v Maďarsku nedostatočne chránili zásadu minimalizácie údajov a ďalšie aspekty ochrany údajov. Ukázal na potrebu lepšie prispôsobených opatrení, ktoré by rešpektovali tieto zásady.

Dôsledky a odporúčania

Rozsudok poukazuje na dôležitosť zabezpečenia, aby akýkoľvek zásah do súkromného života jednotlivca štátom, vrátane zverejnenia osobných údajov, bol nevyhnutný a proporcionálny sledovanému legitímnemu cieľu. Zdôrazňuje význam posúdenia individuálnej situácie a potrebu ochrany proti nadmernému zverejneniu osobných údajov.

Tento prípad má významný dopad na ochranu osobných údajov a právo na súkromie, poukazuje na potrebu, aby členské štáty Európskeho dohovoru o ľudských právach zabezpečili, že ich vnútroštátne právne predpisy a prax sú v súlade s požiadavkami Dohovoru, najmä v kontexte zverejňovania osobných údajov.

Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) vo veci L.B. proti Maďarsku a jeho interpretácie poskytujú dôležité usmernenia pre Slovensko v kontexte zverejňovania osobných údajov daňových dlžníkov. Prax Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, ako je opísaná, zahŕňa zverejňovanie mien, adries trvalého bydliska alebo miest podnikania, a ďalších údajov o daňových dlžníkoch na jeho webovom sídle. Táto prax má priamy vplyv na ochranu súkromia fyzických osôb a vyvoláva otázky o vyvážení verejného záujmu s právom na ochranu súkromia a osobných údajov podľa Všeobecného nariadenia o ochrane údajov (GDPR) a Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Rozsudok ESĽP a jeho význam pre Slovensko

Rozsudok ESĽP vo veci L.B. proti Maďarsku zdôrazňuje niekoľko kľúčových aspektov, ktoré sú relevantné pre slovenskú prax:

• Neoprávnený zásah do súkromného života: Zverejnenie osobných údajov bez individuálneho posúdenia proporcionality a bez zváženia alternatívnych metód, ktoré by menej zasahovali do súkromia, môže predstavovať neoprávnený zásah do súkromného života.
• Potreba spravodlivej rovnováhy: Štáty musia zabezpečiť spravodlivú rovnováhu medzi verejným záujmom na efektívnej správe daní a ochranou práv jednotlivca, najmä v súvislosti s právom na súkromie.
• Vplyv na ochranu údajov: Praktiky zverejňovania musia byť v súlade s GDPR, ktoré vyžaduje minimalizáciu údajov, transparentnosť, a zabezpečenie, že spracúvanie osobných údajov je nevyhnutné a proporcionálne sledovanému cieľu.

V kontexte zavedenej praxe Finančného riaditeľstva by Slovensko malo dôsledne zhodnotiť svoje postupy zverejňovania údajov s cieľom zabezpečiť, že sú v plnej súlade so zásadami ochrany údajov a súkromia. Finančné riaditeľstvo na svojom webovom sídle zverejňuje v zmysle § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z.z.  o správe daní (daňový poriadok), zoznam daňových dlžníkov do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, za ktorý sa zoznam vyhotovuje podľa stavu k poslednému dňu kalendárneho mesiaca, u ktorých úhrnná výška daňových nedoplatkov presiahla 170 eur. V zozname je uvedené meno a priezvisko fyzickej osoby, jej trvalý pobyt alebo miesto podnikania, ak je odlišné od trvalého pobytu alebo obchodné meno alebo názov právnickej osoby a jej sídlo. Ďalej sa v zozname uvádza suma daňových nedoplatkov. Konkrétne zoznamy podľa § 52 citovaného zákona, ktorých sa podľa zákona predpokladá ich zverejnenie, sú viaceré. Ide teda nielen o zoznam daňových dlžníkov. Vo všetkých zoznamoch sa podľa cit. ustanovenia uvedie meno a priezvisko fyzickej osoby, adresa jej trvalého pobytu alebo miesto podnikania, ak je odlišné od trvalého pobytu. Finančné riaditeľstvo taktiež na svojom webovom sídle zverejňuje aktualizovaný zoznam daňových subjektov, ktorým bol určený index daňovej spoľahlivosti, v ktorom sa uvedie meno a priezvisko fyzickej osoby, adresa jej trvalého pobytu alebo miesto podnikania, ak je odlišné od adresy trvalého pobytu, obchodné meno alebo názov právnickej osoby a jej sídlo, daňové identifikačné číslo, identifikačné číslo organizácie, ak bolo pridelené, a index daňovej spoľahlivosti. Údaje, ktoré finančné riaditeľstvo zverejňuje v zoznamoch, a údaje, ktoré finančné riaditeľstvo sprístupňuje, sa zverejňujú a sprístupňujú v štruktúrovanej podobe, ktorá umožňuje ich cielené vyhľadávanie a ďalšie automatizované spracovanie.

Záver

Vzhľadom na dôležitosť ochrany súkromia a údajov v digitálnom veku, rozsudok ESĽP vo veci L.B. proti Maďarsku poskytuje dôležité usmernenia pre Slovensko a jeho prax zverejňovania údajov o daňových dlžníkoch. Slovenské orgány by mali venovať zvýšenú pozornosť zabezpečeniu, aby ich prax bola v súlade s medzinárodnými štandardmi ochrany súkromia a údajov.

Link zobrazujúci znenie rozsudku v plnom znení (v anglickom jazyku)

https://hudoc.echr.coe.int/eng#{%22itemid%22:[%22001-223675%22]}

1. Úprava plynutia lehôt,
2. Úprava spôsobu hlasovania kolektívnych orgánov právnických osôb,
3. Obmedzenie pôsobnosti dražobníkov, súdnych exekútorov a správcov v čase od 19.01.2021 do 28.02.2021,

1. V zmysle článku XIII. bodu 4. Zákona:

§ 8

Lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva,

a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 28. februára 2021 neplynú,

b) ktoré uplynuli po 31. decembri 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa neskončia skôr ako za 30 dní po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

§ 9

(1) Ustanovenie § 8 písm. a) platí rovnako aj pre lehoty ustanovené zákonom alebo určené súdom na vykonanie procesného úkonu v konaní pred súdom účastníkmi konania a stranami v konaní; v trestnom konaní to platí len o lehote na podanie opravného prostriedku pre obvineného, jeho obhajcu, poškodeného a zúčastnenú osobu.

(2) Ak však vec z dôvodu ohrozenia života, zdravia, bezpečnosti, slobody alebo značnej škody strany alebo účastníka konania neznesie odklad, môže súd určiť, že odsek 1 sa nepoužije a súčasne určí novú primeranú lehotu. Proti takémuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.“

Zákonodarca vytvoril túto právnu úpravu z dôvodu potreby vyriešenia neprístupnosti určitých činností súdov, v dôsledku „tvrdého lockdownu“ na našom území, ktorý zapríčinil jednak odročovanie väčšiny pojednávaní na súdoch a taktiež obmedzil prístup osôb zainteresovaných v súdnych konaniach ku súdu.

Prakticky toto ustanovenie znamená neplynutie premlčacej doby v prípadoch, ak sa určitý subjekt chce domáhať svojich zákonných práv na súdoch v Slovenskej republike (písmeno a) § 8). Ak by teda všeobecná premlčacia doba (trojročná) mala uplynúť 28. februára 2021, tak reálne v tento deň neuplynie, nakoľko v období od nadobudnutia účinnosti Zákona (19.01.2021) do dňa 28.02.2021 neplynula. V zmysle Zákona by teda takáto premlčacia doba uplynula až 40 dní po dni 28.02.2021, pretože presne 40 dní táto premlčacia doba neplynula.

Sme názoru, že v dôsledku nezlepšujúcej sa pandemickej situácie na našom území, sa v budúcnosti môže doba počas ktorej nebude plynúť premlčacia doba ešte predlžovať.

Čo sa týka úpravy v § 8 písm. b) zákona 62/2020 Z. z., ktorý sa menil zákonom 9/2021 Z. z., tá z praktického hľadiska znamená, že ak premlčacia doba uplynula v období od 31.12.2020 do 19.01.2021, tak takáto doba reálne neuplynie skôr ako 30 dní pod nadobudnutí účinnosti zákona (zákona nadobudol účinnosť dňa 19.01.2021).

Nový § 8 zákona 62/2020 Z. z. teda upravuje hmotnoprávne lehoty a ich neplynutie. Čo sa týka neplynutia procesnoprávnych lehôt, tak to je upravené v novom § 9 zákona 62/2020 Z. z.. V zmysle tohto ustanovenia neplynú procesnoprávne lehoty v obdobú od 19.01.2021 do 28.02.2021 (aj tu predpokladáme, že doba môže byť v budúcnosti predĺžená). Avšak čo sa týka trestných konaní, tam to platí len: „o lehote na podanie opravného prostriedku pre obvineného, jeho obhajcu, poškodeného a zúčastnenú osobu.“

Čo sa týka procesnoprávnych lehôt, je potrebné uviesť, že súd ma právomoc nepoužiť ustanovenie § 9. „Ak však vec z dôvodu ohrozenia života, zdravia, bezpečnosti, slobody alebo značnej škody strany alebo účastníka konania neznesie odklad, môže súd určiť, že odsek 1 sa nepoužije a súčasne určí novú primeranú lehotu. Proti takémuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.“

• V zmysle článku XIII. bodu 3. Zákona:  

§ 5 znie:

㤠5

(1) Kolektívne orgány právnických osôb založených podľa predpisov občianskeho práva alebo obchodného práva môžu v čase mimoriadnej situácie alebo núdzového stavu používať korešpondenčné hlasovanie alebo umožniť účasť ich členov na zasadnutí takéhoto orgánu prostredníctvom elektronických prostriedkov, aj keď to nevyplýva z ich vnútorných predpisov alebo stanov.

(2) Ak podmienky rozhodovania podľa odseku 1 nevyplývajú zo zákona, vnútorných predpisov alebo stanov, určí ich v prípade, ak ide o najvyšší orgán právnickej osoby, štatutárny orgán konajúci s náležitou starostlivosťou, a v prípade iného orgánu ich určí tento orgán. Tieto podmienky musia byť členom orgánu oznámené v dostatočnom predstihu pred rozhodovaním.

(3) Ustanovenia odsekov 1 a 2 sa použijú aj na veriteľské orgány; podmienky rozhodovania podľa odseku 1 určí ten, kto ich zasadnutie zvoláva.“.

Dané ustanovenie prakticky upravuje vnútorné predpisy právnických osôb, v prípade ak tieto právnické osoby nemajú vo svojich vnútorných predpisoch stanovené možnosť korešpondenčného hlasovania. Ide rovnako o reakciu na potrebu úpravu určitých procesov s dôsledku „tvrdého lockdownu“ na našom území.

Prakticky to teda môže znamenať napríklad to, že akciová spoločnosť, ktorá v rámci svojich vnútorných predpisov nemá upravenú možnosť korešpondenčného hlasovania valného zhromaždenia, môže takéto hlasovanie uskutočniť, pričom takéto hlasovanie bude platné v zmysle zákona. Podmienky takéhoto rozhodovania má v prípade potreby určiť štatutárny orgán spoločnosti.

• V zmysle článku XIII. bodu 4. Zákona sa za § 7 dopĺňa okrem spomínaných § 8 a 9 aj § 10, ktorý upravuje obmedzenie pôsobnosti dražobníkov, súdnych exekútorov a správcov počas „tvrdého lockdownu“.  

§ 10

„Dražobník, súdny exekútor a správca sú v čase do 28. februára 2021 povinní upustiť od vykonania dražby, poverovania predajom majetku dražobníka, organizovania ponukového konania alebo iného súťažného procesu smerujúceho k predaju majetku. Akýkoľvek spôsob speňažovania majetku dlžníka podľa predchádzajúcej vety vykonaný v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 28. februára 2021 je neplatný. Súdny exekútor je v čase do 28. februára 2021 povinný upustiť od vykonania exekúcie predajom nehnuteľnosti.“

Toto ustanovenie prakticky prikazuje v čase od 19.01.2021 do 28.02.2021 upustiť od vykonávania dražieb, speňažovania majetku dlžníka, a takisto od vykonania exekúcie nehnuteľnosti. Ak by niektorý zo spomínaných subjektov tento zákaz porušil, ich úkon by bol neplatný.

Ústavný súd návrh prezidentky SR prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu. Nasledovne rozhodol, že pozastavuje účinnosť § 58 od. 5 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 286/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 355/2007 Z. z o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Znenie dotknutého paragrafu je nasledovné:

 „Právo na náhradu škody a ušlého zisku z dôvodu vykonávania opatrení podľa tohto zákona, ktoré sa týkajú neurčitého počtu osôb, je vylúčené.“Náš názor: rozhodnutie Ústavného súdu SR je legitímne a správne. Uplatňovanie napadnutého ustanovenia totiž môže ohroziť základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnymi úradnými postupmi orgánov verejného zdravotníctva pri vykonávaní protiepidemických opatrení u všetkých osôb, ktorých sa tieto opatrenia dotknú. Nakoľko sa tieto opatrenia prijímajú plošne a týkajú sa nášho každodenného života, je tým dotknutá rozsiahla skupina ľudí. Táto hrozba je navyše bezprostredná, nakoľko v súčasnosti budú orgány verejného zdravotníctva urýchlene konať a prijímať protiepidemické opatrenia na základe zákona o ochrane zdravia.

Zavedenie nového trestného činu ohýbania práva, ktoré bude označené § 326a je v nasledovnom znení:

1. „Kto ako sudca, prísediaci sudca alebo rozhodca rozhodcovského súdu pri rozhodovaní svojvoľne uplatní právo a iného tým poškodí alebo zvýhodní, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.
2. Odňatím slobody na tri roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1
   • na chránenej osobe, alebo
   • z osobitného motívu.“

Nový trestný čin ohýbania práva je inšpirovaný nemeckou právnou úpravou, konkrétne § 339 nemeckého trestného zákona. Podľa skutkovej podstaty sa predmetného trestného činu dopustí sudca, prísediaci sudca alebo rozhodca rozhodcovského súdu, ktorý sa pri pojednávaní alebo rozhodovaní v právnej veci dopustí ohýbania práva v prospech alebo na ujmu inej strany, t. j. zvýhodňuje alebo poškodzuje niekoho, koho sa jeho konanie, či rozhodnutie dotýka, pričom trestná sadzba trestu odňatia slobody je vo výmere od jedného do päť rokov. Subjektom trestného činu ohýbania práva môže byť sudca, prísediaci sudca alebo rozhodca rozhodcovského konania. Z predmetného znenia trestného činu ohýbania práva je teda zrejmé, že tento trestný čin nebude dopadať na iných verejných činiteľov. Takéto zúženie subjektov tohto trestného činu oproti nemeckej právnej úprave, ktorá zahŕňa aj iných verejných činiteľov (prokurátor, policajt, notár, súdny exekútor, primátor, pracovník katastra nehnuteľností, minister, pracovník správcu s rozhodovacou činnosťou, vyšší súdny úradník a pod.), nepovažujeme za najšťastnejšie, nakoľko v právnych veciach rozhoduje celé spektrum verejných činiteľov, prípadne iné osoby, ktoré síce nemajú postavenie verejného činiteľa, avšak môžu rozhodovať o podstatných právnych otázkach. Objektom trestného činu ohýbania práva je ochrana výkonu spravodlivosti, či záujem na riadnom uplatňovaní a výklade právnych noriem štátu a to nielen v súlade s ich jazykovým vyjadrením, ale aj v súlade s ich významom, obsahom či účelom. Aby mohla byť naplnená skutková podstata trestného činu ohýbania práva musí ísť zo strany páchateľa o úmyselné konanie, t.j. subjekt trestného činu musí mať vedomosť o tom, že zneužíva právnu normu takým spôsobom, aby svojím rozhodnutím úmyselne poskytol neoprávnenú výhodu, alebo neoprávnene poškodil adresáta rozhodnutia. Oproti nemeckému zneniu zákona sa v slovenskej právnej úprave pre spáchanie trestného činu ohýbania práva nebude vyžadovať, aby sa jednalo o závažný spôsob konania. Nový trestný čin ohýbania práva bude v zmysle zmeny Trestného poriadku spadať do právomoci Špecializovaného trestného súdu.

Na záver ešte dodávame, že v súvislosti so zavedením trestného činu ohýbania práva je vysoká pravdepodobnosť, že to bude mať za následok podávanie množstva trestných oznámení osobami, ktoré nebudú spokojné s výsledkom konania, prípadne iných osôb, ktoré by na výsledku konania mohli mať záujem. Výsledkom zavedenia tohto trestného činu môže byť vytvorenie akéhosi ďalšieho konania, v ktorom sa bude mimo riadne a mimoriadne opravné prostriedky opätovne preskúmavať správnosť pôvodného právneho názoru sudcu, prísediaceho sudcu alebo rozhodcu rozhodcovského súdu.

Otázkou zostáva aj nutnosť zavedenia trestného činu ohýbania práva, keď v súčasnosti náš právny poriadok obsahuje trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa v zmysle § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, prípadne trestný čin marenie úlohy verejným činiteľom v zmysle § 327 Trestného zákona, ktoré dostatočne pokrývajú konania, ktoré by mohlo byť kvalifikované ako nový trestný čin ohýbania práva.

Obchodný register už len elektronicky

Od 01.10.2020 je možné podať návrh na zápis, zmenu alebo výmaz zapísaných údajov už iba elektronickou formou. Touto novelizáciou za zavŕšil proces kompletnej elektronizácie obchodného registra. Už iba v elektronickej podobe bude fungovať aj Zbierka listín obchodného registra.

Sprísnenie podmienok pre výkon funkcie štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti

Osoba, ktorá je vedená ako „povinný“ v registri vydaných poverení na vykonanie exekúcie, teda osoba voči ktorej je vedená exekúcia sa po novom nemôže stať konateľom v spoločnosti s ručením obmedzeným. Takáto osoba rovnako nemôže nadobúdať obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným prechodom, previesť svoj obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným (a to ani na iného spoločníka, ani na inú osobu) a takisto nemôže takáto osoba ani založiť spoločnosť s ručením obmedzeným.

Potreba zapisovania ďalších údajov o osobách zapisovaných do OR

Zmena rozsahu zapisovaných osôb sa týka predovšetkým štatutárneho orgánu spoločnosti, členov štatutárneho orgánu spoločnosti alebo jediného akcionára akciovej spoločnosti. V určitej miere sa ale týka aj mnohých ďalších subjektov zapisovaných do OR. Toto zapisovanie väčšieho množstva údajov by malo navýšiť ochranu jednotlivých subjektov v podnikateľskom prostredí. Napríklad pri jedinom akcionárovi akciovej spoločnosti, je po novom potrebné do obchodného registra zapísať aj jeho rodné číslo alebo iný identifikačný údaj.

Zmena spôsobu likvidácie obchodných spoločností a družstva

Novela obchodného zákonníka sa v nemalej miere dotkla aj spôsobu likvidácie obchodných spoločností a družstva. V zmysle novej právnej úpravy predovšetkým spoločnosť nevstupuje do likvidácie dňom rozhodnutia o zrušení spoločnosti, ale až dňom zápisu likvidátora do obchodného registra. Okrem toho sa mení aj napríklad aj spôsob prihlasovania pohľadávok veriteľov a taktiež spôsob ich uspokojovania.

Ďalšie zmeny účinné od 1.10.2020

Okrem už spomínaných zmien by sme ešte radi podotkli, že určité zmeny nastali aj v oblasti porušenia povinnosti ukladania individuálnej účtovnej závierky do obchodného registra včas, kde po novom hrozí zrušenie obchodnej spoločnosti bez návrhu, v prípade ak spoločnosť nestihne uložiť účtovnú závierku do 9 mesiacov od zostavenia účtovnej závierky, pričom sa omešká s plnením tejto povinnosti o viac ako 6 mesiacov. Ďalej sa vyžaduje pri súhlase vlastníka nehnuteľnosti so zapísaním nehnuteľnosti ako sídla do OR na tomto súhlase osvedčený podpis.

Toto sú iba niektoré (podľa nášho názoru najdôležitejšie) zmeny obchodnoprávnej úpravy, ktoré nadobudli účinnosť 1.10.2020.